1.Kapitola-Nováčik

3. august 2012 at 21:59 | Ailynn |  1.Kapitola-Berry
1.Kapitola
Nováčik
Za meno Coffee vďačím adminke blogu creative-source.

Vôňa čerstvo pokosenej trávy,mi udrela do nosa v okamihu ako som otvorila okno svojej izby dokorán. Slnko práve vykúkalo spoza špičiek vysokých smrekov a zalievalo New Brunswick žiarivým,teplým svetlom. Som ranné vtáča,lebo v SackVille sú rána to najkrajšie čo môže byť. Môj budík hlásil niečo po piatej hodine a v diaľke som počula prenikavý Wolfrámov štekotl Wolfrám je obrovský vlčiak Harrisonovcov. Je ranné vtáča ako ja. V dome som bola sama. Mamina a ocino odchádzajú do roboty ešte pred piatou hodinou a moja staršia sestra Christine je na 2 týždne na prázdniných u babičky v Hallifaxe v Novom Škótsku. Pôvodne som tam mala ísť tiež, ale nakoniec som sa rozhodla zostať v milovanom New Brunswicku. Veľké mestá sú krásne,ale príliš ich neobľubujem.

Ako každé ráno aj dnes ma na chladničke čakal žiarivo žltý papierik s množstvom povinností. Nenávidím domáce práce. Som príliš lenivá na akúkoľvek domácu prácu či je to vysávanie,utieranie prachu alebo umývanie riadov. Jedinú práca, ktorú naozaj milujem, je práca na čučoriedkovej farme nedaľeko SackVille. Patrí mojim starým rodičom z ockovej strany a ockovej mladšej sestre. Je jedna z najväčších v Kanade. Čučoriedkový priemysel z veľkej časti živý našu rodinu. Očami som preletela papierik s povinnosťami. Stálo na ňom: Vyniesť smeti,Kúpiť: 2 jogurty,,hrubú múku,vodu-JEMNE PERLIVU, zájsť k Harrisonovcom po jahodové lekvári, odniesť Smoothovcom vrecká s ich menom (nájdeš v pivnici), zájsť k starým rodičom.
Zájsť k starým rodičom. Konečne! Na farme som nebola takmer týždeň. Musela som zostať doma alebo pomáhať Harrisonovcom. Okamžite som vybehla hore schodmi,spravila rannú hygienu a natiahla prvé čo mi padlo pod ruku. Vyťahané modro biele pásikavé tričko, tmavé staré rifle s kvetinovým opaskom. Vlasy,zvyčajne strapaté som stiahla na temene do chvosta a ponáhľala sa s vreckom odpadu do najbližších potravín. Najbližšie potraviny sú v centre SackVille. Je to vlastne menší supermarket SaveEasy na 75 Main Street. Bývame na okraji SackVille,takže mojim skútrom tam prídem asi za 10-15 minút. Vykračovala som si cestou ku tmavej garáži,kde stojí môj skúter. Dostala som ho pred pár mesiacmi na 16stiny. Ako vždy tam osamelo stál,čierny a čistučký lebo ho pravidelne pretieram mokrou handrou. V garáži som z police zobrala čiernu prilbu, kľúče a mohla som vyraziť. O pol šiestej je táto časť SuckVille pomerne živá,ale centrum sa ešte len prebúdza. Preto keď som okolo trištvrte na šesť prifrčala k sivej budove potravín, pozornosť mi venovalo len pár unavených očí, ktoré sa chystali do práce. Ľudia v mojom veku si ešte istotne užívajú prázdniny vo vyhriatej posteli za zatiahnutými závesmi. Supermarket bol úplne prázdny. Bola tam len mladá unavená brigádnička, ktorá do regálu vykladala čerstvé pomaranče. V chvate som do košíka nahádzala potrebné veci a zaplatila som. Cesta späť bola rušnejšia, pretože premávka začínala hustnúť. Ale keď som sa dostala na bočnú prašnú cestu lemovanú zelenými lúkami a lesmi, cesta sa spríjemnila. Vnímala som čerstvý vzduch našej lokality a ďaleké erdžanie koní či bečanie oviec. Zaniesť vrecúška s čučoriedkami Smoothovcom nebola žiadna hračka. Naša pivnica je obrovská, kamenná a tmavá. V strede visis na tentých káblikoch 3 holé žiarovky, ktoré vrhajú tlmené svetlo na krivé police a debny.Do pivnice sa vstupuje po klzkých kamenných schodoch. Minulú zimu si tu moja teta zlomila ruku. Dvere nechávam vždy otvorené. Jednak je tu viacej svetla, ale hlavne, že je tu väčší prívod kyslíka. Pri pohľade na všetky vrecia a debny sa ma zmocnila mierna panika. Túžila som už byť na farme pri starých rodičoch a nie pretĺkať sa pivničným labyrintom. Po pár minútach pátrania som zistila, že vrecká sú elegantne uložené v maličkom prútenom košíku na polici hneď pri dverách. S nervami som schmatla košík a ponáhľala sa k Smoothovcom. Bývajú neďaleko, cez pole. Jediné, čo ma tešilo bola prechádzka žltými klasmi po vyznačenom úzkom chodníčku. Slnko mi pražilo na hlavu a kým som uvidela svetlý dom Smoothovcom so šikmou sivou strechou bola som úplne prepotená. Pozemok majú oplotený elegantným kamenným plotom, ale vzadu majú nenápadnú bráničku, ktorá je vždy otvorená pre priateľov a najbližších. Rastie pri nej hustá vysoká tráva a tak vyzerá ako schátraná časť plotu. Zatlačila som a ona ma privítala s tichým vŕzganím. Dom ako vždy prekypoval životom. V zadnej záhrade, do ktorej som práve vstúpila sa v malom žltom bazéniku čľaptal 3 ročný Eric. Deti nemám rada. Deti dnešnej doby sú príliš rozmaznané a za všetko čo im nie je po vôli pištia, dokonca sa hádžu o zem. Eric však taký nie je. Aj dnes keď sedel v bazéniku sa na mňa oslnivo usmial a zamával bucľatou ručičkou. Pozdravila som mu a zaklopala na dvere zadnej terasy. Od sporáka sa vyklonila pani Smoothová v červeno-bielej zástere. Pani Smoothová je milá mladá žienka. Vždy jej dokonale žiaria oči. ,,Och, Berry, to je od teba milé," povedala pri pohľade na košík. Postavila som košík na jedálenský stôl, dokonale čistý ako vždy. Pani Smoothová nakukla do vreciek a vytiahla krásnu modro fialovú bobuľu. Vhodila si ju do úst a privrela oči. ,,Šťavnaté a čerstvé ako vždy," usmiala sa a vrátila sa k sporáku. ,,Čo si dáš zlatko? Práve som robila vynikajúce jablkové pyré. Aspoň za misku si dáš že?" Pokrútila som hlavou. Bola som vo vytržení dôjsť na farmu ešte pred obedom. ,,Nie..naozaj ďakujem.Ešte mám cestu k Harrisonovcom." ,,Ale no ták! Plánuješ ma uraziť?" spýtala sa vyčítavo pani domu. Usmiala som sa: ,,Nie to v žiadnom prípade!" ,,Tak ti aspoň zabalím do fľaše." Skôr ako som stihla namietať bola preč. Sadla som si teda na drevenú kuchynskú stoličku a obzerala sa po miestnosti, v ktorej som bola 100 krát. Jemné oranžové steny, svetlá drevená linka s pracovným stolom, dlhý jedálenský stôl s bielo červeným pásikavým obrusom, množstvo fotiek zarámovaných v jednotných rámoch ladiacich s linkou. Všetko tu voňalo jablkami a čerstvo narezanými kvetmi, ktoré trónili vo veľkej bielej váze na komode blízko schodiska. Smoothovci, okrem dlhého jablkové sadu vlastnia aj malý kúsok poľa, na ktorom pestujú ruže a tulipány. Milujem ich tulipány. Sú prevažne červené, ale vždy keď sa im podarí vypestovať žlté dajú mi zopár kúskov aby som si nimi mohla skrášliť izbu. Na kolená mi vyskočila čierna mačka s bielym bruškom,špičkou chvosta aj pravého ucha a bielym koncom zadnej pravej labky. Túto mačku dobre poznám. Je to Marilyn a Smoothovci ju zachránili z vreca, ktoré plávalo na hladine potoka,ktorý ústi do širokej rieky minulú jeseň. Marilyn bola vtedy bojazlivá a vychudnutá. Po mesiacoch u tejto dobrej rodiny sa zmenila na vypasenú mačku s bojovými sklonmi a láskyplnou dušou. Okrem toho bola veľmi čistotná, takže sa nepotulovala len tak hocikde. Aj teraz sa na mňa zadívala veľkými žltými očami a ticho zamňaukala. Pohladila som ju po chrbátiku a ona spokojne zapriadla. ,,Ty si mazľoš," zasmiala som sa a darovala jej pusu na hlavu. Šťastne sa zavrtela. ,,Berry, by sa tu s tebou iste maznala aj dlhšie, ale bohužiaľ sa poňáhla aby mohla doma ochutnať toto vynikajúce pyré, však?" opýtala sa ma pani Smoothová, ktorá práve prišla, ako vždy žiariaca úsmevom a prijemnou aurou s taškou v ktorej cinkali fľaše s pyré. Prikývla som a poďakovala sa. Marilyn urazene zaliezla pod stôl. ,,Dúfam, že sa zase skoro uvidíme," prehovorila pani, keď ma vyprevádzala. ,,Samozrejme...mamina alebo bábi vám za toto štedré pyré určite niečo pošlú." ,,Ach! Ale Berry," zvolala pani Smoothová a jemne ma udrela do pleca s utierkou, ,, vieš dobre, že nie kvôli pyré, ale kvôli tomu aby ste nám zase urobili spoločnosť." ,,Jasné, tak dovidenia!" zakývala som a ponáhľala sa s cinkajúcimi fľaškami cez pole. Na ujasnenie. V skutočnosti sa nevolám Berry. Moje skutočné meno je Phoebe Rowenová. Takmer všetci moji blízky ma však volajú Berry, pretože, keď som bola maličká a vyrastala som u starých rodičov na farme, bábi mi vštepovala, že sa volám Phoebe, no ja som tvrdohlavo tvrdila, že moje meno je Berry, keďže čučoriedky milujem od malička. Koniec koncov, Berry sa mi páči aj teraz viacej ako Phoebe. Skôr, než som stihla doma vyložiť jablkové pyré, aby sa neskazilo, od brány Harrisonovcov mi už kýval pán Harrison. Ako vždy mal na sebe tesné tričko, tentokrát vínovočervenej farby, ktoré dokonale obopínalo jeho pivné brucho. Wolfrám skákal okolo neho a vrtel chvostom. ,,Berry! Berry! Nemám čas! Poď sem!" Prevrátila som oči. Pána Harrisona moc nemusím. Je dosť nepríjemný a jediné bytosti, ku ktorej je príjemný je môj otec a Wolfrám. ,,Už som tu," zahlásila som keď som pribehla k jeho bráne, ,,čo sa deje? Kam sa chystáte?" ,,Nemala by si byť taká zvedavá," zamračil sa a podal mi tašku. ,,Ďakujem," precedila som cez stisnuté zuby a ponáhľala sa domov. Všetko som poukladala na vratké police pivnice a nasadla na skúter. Helmu som nechala v garáži a popri Harrisonovcov zamierila cestou lemovanou alejou dubov so širokými kmeňmi. Teplý vietor mi jemne strapatil vlasy. Vdychovala som vôňu okolitej prírody a tešila sa na kamennú farmu a široké čučoriedkové polia. Prešla som okolo jablkového sadu a konečne sa dostala som sa na vrchol kopca, kde som prudko zabrzdila. Po pravej strane som mala hustý smrekový les a po ľavej zas lúku s ligotavým jazerom a drevenou lavičkou. Moja obľúbená časť. Kopec sa prudko zvažoval a zatáčal. Nadýchla som sa a pridala plyn. Za pár sekúnd som už bola na rovnej ceste a po ľavej strane sa na krásnej lúke vynímala farma a hneď vedľa široké pole. Vzadu za riedkym lesíkom som uvidela bielu špičku slepačej farmy, kde býva moja najlepšia kamarátka, ktorá je teraz bohužiaľ na prázdninách v Nórsku. Prudko som zabrzdila na tmavom štrku pred kamenným plotom s otvormi popretínanými čiernymi, železnými tyčami. Nado mnou sa týčila tmavá brána a za ňou štrkový chodníček a utešená kamenná farma obrastená brečtanom s čiernymi okenicami doširoka otvorenými. Na prvom poschodí si teta vetrala posteľnú bielizeň. Skúter som odstavila blízko brány a zamkla ju. V okamihu ako som sa otočila ma takmer zrazil veľký 3 ročný hnedý labrador menom Coffee. Teta ho pomenovala podľa toho, že pripomínal svojou farbou kávu. Z plátenného vrecka, ktorý visel vedľa schránky som vytiahla jeden z množstva psích keksov a hodila ho labradorovi. Šťastne po ňom skočil a odbehol. Obišla som po bielom štrkovom chodníčku dom a vstúpila na terasu. Z kuchyne sa šírila príjemná vôňa a hudba z rádia. Pri sporáku sa skláňala babička a ochutnávala niečo z veľkého červeného hrnca posiateho bielymi bodkami. Napriek svojmu veku, vyzerala mlado a svižne. Čierne vlasy mala popretkávané šedinami, ale tvár dokonale čistú s jasno modrými očami, ktoré po nej zdedila moja staršia sestra. Ruky boli od práce žilnaté a fľakaté, ale jemné na dotyk. Na sebe mala žiarivo ružové letné šaty s krátkym rukávom a slnečnicovým vzorom. Cez to mala prechodenú kuchynskú zásteru, čistú, bielu a voňavú s vyobrazením tmavozelenej čajovej súpravy. ,,Stará mama," ozvala som sa s úsmevom. Bábi sa okamžite obrátila a tvár jej rozjasnil úsmev. Stlmila plameň na sporáku a pristúpila s otvorenou náručou ku mne ,,Berry,zlatko.." Objala som ju. Ovanul ma jemný parfém, ktorý používa. Pripomenul mi lásku a vôňu domova. ,,Prišla si na obed?" opýtala sa ma aj keď bolo sotva osem hodín. ,,Nie,samozrejme, že nie prišla som pomôcť." ,,Ooo...to je od teba milé. Dedko má more roboty. Máme síce 2 pomocníkov, ale nie je to nič moc. Aj Elizabeth musela dnes odísť. Dnes nám však príde nová posila. Bež sa hore prezliecť a potom môžeš zájsť na pole. Odnesieš dedovi v termoske vodu s ľadom." Prikývla som a vybehla hore. V hosťovskej izbietke, kde spávam vždy keď nocujem na farme som našla moje pracovné veci. Krémove šortky, väčšie ružové tielko a jasnočervené gumáky. Rýchlo som si to všetko navliekla a vlasy zopla na temene do drdola aby mi pri práci nezavadzali. V kuchyni som pripravila vodu s ľadom a rozlúčila sa so starou mamou. Chodníkom popri Coffeeho búdke som prišla na pole. Všade boli krásne zelené kríky s kvapôčkami vody. V diaľke pri stodole s hlbokou pivnicou, kde skladujeme úrodu, som zbadala známy slamenný klobúk a bielo hnedú košelu so zvislými pásikmi. Ponáhľala som sa známymi chodníčkami k starému otcovi. Usmial sa keď ma zbadal. ,,Som šťastný, že si tu Berry! Objal by som ťa, ale som úplne prepotený. Ďakujem za vodu," povedala a napil sa poriadnych glgov. ,,Ach...," vydýchol, ,, chcel by som ti niekoho predstaviť. Nováčika na našej farbe." ,,Och,samozrejme," usmiala som sa. ,,Richard? Poď sem.." zavolal dedo. Zo stodoly sa vynorila známa vysoká postava so strapatými tmavými vlasmi a milým úsmevom,ktorý som nenávidela. Môj najväčší nepriateľ Richard Winsor sa stal pomocníkom na našej farme.
 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement