...Just because of new people...Just because they grow up...They are not your friends Berry...Time to move

3. december 2013 at 21:39 | Berry |  Uvahy
Hey feathers! Dnes to voila nebude vianočný článok.Tých tu ešte pribudne.Dnes som si naopak pre vás pripravila úvahu. Viem,že dlhé články nikto moc nečíta,ale je to môj blog a moje úvahy ste mávali celkom radi,takže sem pridám túto jednu.Táto téma ma sprevádza hádam celý môj život :D But I just saw one picture on facebook a povedala som si, God this is absolutely truth! A rozhodla som sa napísať článok.


Pravdu povedať nikdy som to príliš nevnímala.Bola som na základke a mala som svojich spolužiakov.Mala som ich rada a aj keď sme sa často škriepili patrili ku mne. Priznávam, niekedy mi liezli tak na nervy,že som si jednoducho pomyslela: ,,Ach,chcem strednú." Ale samozrejme nie je to o strednej, nie je to o škole je to o ľuďoch. Ja som sa nikdy nechcela zmeniť čo sa týka vzťahu ku starým kamarátom.Samozrejme tým novým som chcela ukázať niečo dobré zo mňa,bola som opatrná a podobne,ale ku starým som nikdy svoje chovanie nezmenila.Ja osobne som očividne príliš nespoločenská alebo príliš naviazaná či stála.Pre mňa je najhorším skutkom v priateľstve,keď sa jeden z dvojice,trojice,xtice zmení pretože noví ľudia. Toto jediné ma dokáže vytočiť,nahnevať a čo je dôležité som z toho neskutočne smutná a prázdna. Ja si blízkych kamarátov veľmi cením a snažím sa ukázať svoje pravé ja.Všetky klady a zápory,nič neskrývať. Samozrejme niekedy sa môžete s kamarátom s ktorým ste mávali toľko spoločného oddialiť.Ale dôvodom je väčšinou zmena školy a podobne.


Poznám jedno dievča. Bola mojou spolusediacou na základke a veľmi dobrou kamarátkou.Akurát,že šla na iné gymnázium ako ja. Občas ju stretávam na zastávke.Vždy sa k nej pristavím a vždy vidím to isté dievča. Pojašená, nonstop smiech. Niekedy keď kráčam po ulici a nevšimnem si ju beží ku mne naprieč ulicou a skočí na mňa s výskotom. Ona stretla nových ľudí.Má svoju triedu.Má ju rada.Má nových kamarátov,ale nezmenila sa. Minule mi povedala,že jej je tak ľúto,že vo svojej triede nemá žiadnu žeruchu s červeným nosom a líčkami ako som ja :D Na základke sme sa totiž zvykievali oslovovať žeruchy,pretože sme pernamentne jedávali cez hodiny,nikdy nie cez prestávky a väčšinou boli naše desiaty bohatšie ako desiaty iných spolužiakov. Potešilo ma čo povedala. Volajte to citlivosť alebo prehnanosť,ale vtedy mi v hrdle navrela hrča. Poenta je tá,že keď stretávam ju som presvedčená,že nie každý sa musí zmeniť,len preto,že spoznal nových ľudí.Len preto,že je v novom kolektíve.

Na druhej strane poznám svojho spolužiaka.V prvom ročníku to bol tichý chlapec,ktorý sa sebe tvrdo makal.Každý druhý deň bol v posilke a najdôležitejší bol pre neho zdravý životný štýl a ešte lietadlá :D Miluje lietadlá. Ale ľudia ho celkom nemuseli. No príchodom tohto roka je všetko iné.Teraz je stredom partie,je obľúbený,má kamarátov a podobné veci .To je všetko pekné,lenže tento chalan prestal cvičiť a namiesto toho začal fajčiť a piť alkohol. Takže...

Ale vráťme sa späť k tomuto textu:
,,I hate it when my friends change just because they meet new people."

Ľudia sú strašne ovplyvniteľné tvory.Vídam to aj na mojej aktuálne spolusediacej.V prvom ročníku bola tichá a milá,ale teraz je kompletne iná.Samozrejme ešte stále tam niečo je z toho starého ja,ale už nie veľa. Je na internáte,čo znamená každodenný styk v podstate 24 hodinový s rovesníkmi.Ako musí toto ovplyvniť človeka,keď už len bežné sedenie v škole s vašimi novými kamarátmi vás prinúti zmeniť sa a zabudnúť?
Zabúdať je hrozné.Neznášam slovo zabudnúť.Alebo slovné spojenie zabudni na mňa.Teda to je asi veta,nie slovné spojenie. Ak sa aj s niekým pohádate a rozhodnete sa ukončiť váš vzťah a kamarátstvo, nie je zabudnúť to najhoršie čo môžete urobiť? I mean...prežili ste s tým človek toho tak veľa a teraz to je proste preč a nahradené slovami zabudni na mňa? Každá spomienka je cenná.Či už zlá alebo dobrá.Pretože zo zlej sa poučíme (občas) a z dobrej sa zasmejeme. Takže,pre mňa je extrémne ťažké vídať zmeny mojich kamarátov.Samozrejme po čase si každý zvykne nazmeného človeka,ale vždycky rozmýšľa nad tým aké to bolo.

Nemám veľa najlepších kamarátov,pretože málo ľudí ma dokáže zniesť. Ja proste neviem byť niekým kým nie som. Vždy sa snažím zachovať to najpodstatnejšie zo mňa. Odmietam sa meniť,čo je dôvodom nízkeho počtu ľudí,ktorí so mnou dokážu vydržať. S ľudmi sa často hádam,teda ich to zväčša prestane baviť :D Ale nie to som chcela. V poslednom období sa okolo mňa mení hádam každý.Ak by ste poznali Divergenciu,tak viete,že tam je taká vec ako Bludisko Strachu. V mojom Bludisko by jeden z veľa Strachov bola zmena. Nebojím sa zmeniť svoj život,či výzor v rámci normálnu,alebo štýl obliekania alebo čokoľvek.Strašne sa bojim zmeny tých,ktorých mám najradšej. Skrátka a dobre neznášam to.Väčšina ak nie všetci moji najlepší aj dobrí aj blízki kamaráti sa zmenili.

Môj najlepší kamarát,ktorý je so mnou tak 8 rokov a je aj môj terajší spolužiak sa zmenil a mení sa aj teraz z rôznych dôvodov. Keď mu to poviem nahnevá sa a keď mu to nepoviem,len sa prizerám tomu ako ľudia prekrúcajú očami za jeho chrbtom. And so on..just my friends change because of new people. Pravdepodobne som sa zmenila aj ja,ale určite nie vo vzťahu ku starým priateľom alebo ak áno tak málo.PRetože vždy ked som bola s nim som mala pocit,že ach môžem to byť 100%ná ja. Nie 80%. Ale teraz touž nemám.Strašne veľa sa s týmito ľudmi hádam, čo ma mrzí,ale asi to patrí k životu. Ale mohlo by to menej bolieť. Niekedy ked cestujem v autobuse so svojim najlepším kamarátom,ten ktorý je aj môj spolužiak a počúvam ho,predstavujem si a dosť živo aké to bolo keď sme boli menší. Občas začujem známe slovíčko,alebo kúsoček jeho starého ja a je mi fajn a potom prídem do triedy a všetko to zmizne,presne ako moje predstavy keď sme na stenu pri našich laviciach (Vždy sme sedeli za sebou,vždy) písali naše najväčšie úspechy ako ,,Feri mal prvýkrát na písomke z matematiky viacej bodov ako Šlesy" (feri a šlesy sú naše prezývky a nie nevolá sa františek volá sa martin :D ) alebo ako si robil na tej stene zbierku lístkov zo všetkých zápasov na akých bol. Ale to je preč.Niežeby som si teraz ako 16 ročná chcela na stenu písať také dristy,ale chýba mi niečo tak dôverne známe. Teraz je celý svet príliš vážny. Tiež si pamätám na iné okamihy,ktoré sa mi často vynoria v hlave pri rozhovore s tentoraz mojou najlepšou kamarátkou,naše prvé stretnutie,dni keď som ju nenávidela a myslela som si o nej,že je to najhoršie stvorenie aké kedy existovalo pamätám si naše správy,pretože sme spolu nechodili do rovnakej triedy väčšina našej komunikácie prebiehala cez internet. A bolo toho strášne veľa. Každý deň som mala na facebooku minimalne jednu novú správu.Vždy od nej,vždy milion vecí. Ale teraz to už tak nie je... our conversations are usually about hádkach nie veciach,ktoré sme zvykievali robiť. A keď už som dnes tak úprimná spomeniem,nie menovito aj moju internetovú kamarátku,ktorá sa tu možno nájde, ak si to prečíta.Zvykievali sme si často písať,mali sme toho celkom dosť spoločného ako písanie a sims a spoločné názory a približne rovnako priateľov :D Ale už to tak nie je anymore.

Ja nechcem všetky dôvody prečo sa moji najmilší zmenili hádzať do jedného vreca s názvom Because they meet new people. Stále si myslím,že to je jeden z dôvodov,ale iný môže byť,že vyrástli.Dospeli. Vyzerá to tak,že každý vie kam bude patriť.Každý vie čo bude robiť a každý ma svoju budúcnosť naplánovanú a preplánovanú. Ja nie.Ja žijem v tom,že zostanem 16 ročná navždy (mentalitou hádam aj hej),že tu pre mňa vždy budú ľudia,ktorých mám alebo bohužiaľ mala pri sebe teraz a že nikdy nedospejem.Pretože už aké nudné je byť vážnym a dospelým? Moji spolužiaci vyzerajú tak vyrovnane akoby budúcnosť bola len nepatrná časť ich bytia akoby dôležité rozhodnutia ako kam pôjdem na školu,akých kamarátov mám a budem mať,ako sa chovám a pod. boli len akési bežné otázky typu Čo máme jesť? Pretože oni proste stretnú nových ľudí a zmenia sa.Tak ľahko a rýchlo. Tak ľahko a rýchlo zabudnú. Vždy keď môjnajlepší kamarát/ka začne vetu Pamätáš keď sme...? Tak sa pri tom zastavím.Samozrejme,že si to pamätám. A chýba mi to.

Už vážne končím,ja viem toto nikto nebude čítať :D Ešte posledná vec viete prečo rada fotím?
Pretože fotky,zachytávajú spomienky a okamihy a tie sa nemenia.Raz ich niekam zavesíte a vždy sú rovnaké,nie ako ľudia na nich. Bohužiaľ.
Takže volajte to zmena či dospievanie,nenávidím oboje.
I miss times when we all were just little kids and we all were friends. Because there were no differences,we just loved each other.
It seems like it's time to move,isn't it Berry?

With l♥ve and today with hate,Berry
 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Sydney Sydney | Email | Web | 3. december 2013 at 22:15 | React

No takáto dlhá úvaha takto na večer :D A to už som mala mať vyfénované vlasy za teba to samozrejme nestihnem! :D V prvom mi utkveli také tri body v myšlienkových pochodoch. Prvé je fotenie, teda páčila sa mi tá myšlienka fotenia že ľudia sa zmenia a proste tie spomienky či ostatnú alebo ako, ďalšia vec zamyslela som sa nad tým ako máš menej priateľov, pretože ťa ostatní nevedia zniesť (bože také dlhé ja ani neviem o čom som už čítala) :D okay. A posledná vec je celá merita tohto článku. Možno mi príde tak mimo tela, ale v podstate súhlasím s tým z vlastnej skúsenosti ale na druhej strane viem, že som sa zmenila aj ja, tak neviem ako to berú napr. iní. Ale ja som spravila za základnou obrovitánsku čiaru. Dobre prejdem na môj život teda :D Ja sobče.

Veď tú príhodu som ti snáď sto krát napísala na facebook ešte asi pred dvomi rokmi. Naša "exkluzívna" základná, samé fifleny, nevyspelí dementní spolužiaci. Mala som tam skvelú kamarátku (idol 1) :DD potom prišla do triedy (idol 2) a potom sa jednotka zmenila. Ale tak že to vraveli aj učitelky. Keď sa človek zmení je to jedine pozitívne. Prečo by nie? Ostať celý život rovnaký? Ale ona ostala  taká, že na ostatných sa pozerá len zhora a vyberá si kamarátky len také, ktoré chodia do kalifornie. A sú tu z NR také tri a len s nimi sa už baví. Ale to neriešim nič o nej dnes neviem ani ako žije, ani čo proste nič a vlastne ma to ani nezaujíma :D

Moje introvertné max. introvertné obdobie bolo prvý ročník na strednej. Človek sa tak veľmi hanbil čokoľvek povedať, nikoho z tej triedy skoro nepoznal. Iba K. a M. A to sme boli tri kamarátky do polovice 1.ročníka. Ako taký spol myslím. Potom som sa (ježiš neže si to bude čítať) :D :D o M. som sa dozvedela zaujímavé veci lebo som poznala jej heslo od fb a všeličo som si prečítala a ostala som sklamaná. Dnes sa  v škole zdravíme alebo teda v classroom a prehodíme reč. Ona je skôr taká ako si opísala seba že ju ľudia nemusia ja neviem ako to mám povedať snáď som sa ťa teraz nedotkla. Ale skrátka možno má také isté myšlienky v hlave ako ty neviem ako to vysvetliť.
Stále som si cez základnú vsugerovala že stredná bude proste topka. A tak aj je! :) Je mi to len blbé aby som teraz začala písať ako zbožňujem najviac na svete svoju triedu, keď je víkend už mi všetci do jedného chýbajú a ako mi je vzácna každá minúta s nimi lebo sa stále stále smejeme. Skrátka milujem svoju triedu, predmety, život čo teraz žijem. V minulosti som si toho prešla až až a teraz to mám také vykompenzované. Karma.

Mne povedala triedna na konci roka že som sa zmenila. Povedala som jej : "Pani profesorka, nepoznala ste ma. V prvom ročníku sme boli všetci hanbliví prváčikovia. Preto ak teraz nemám problém čokoľvek povedať tak jej to príde že som sa zmenila" :D Neznášam preto keď ľudia zas hovoria na iných že sa zmenili ale tu je ten paradox. Zmenil sa niekto z mojej minulosti ale zároveň nechcem aby to povedal niekto mne hoc je to pravda. Bože toľko filozofie :D

2 Mandie Mandie | 4. december 2013 at 14:14 | React

Každý se mění, někdy je to dobře, někdy špatně. Taky mi chybí "ty staré dobré časy", ale zase si uvědomuji, že kdyby bylo všechno pořád stejné, nemluvili by jsme o tom jako o "starých dobrých časech". Moji kamarádi se taky změnili, u některých mě to mrzí, u některých jsem za to ráda, protože jsem mohla poznat jejich pravou tvář. Protože někdy se zdá, že se lidé změnili, ale není to pravda, protože jsme je třeba nikdy neznali úplně. To stejné se stalo mně. Od první třídy jsem byla taková tichá a zakřiknutá holčička a taková jsem byla v podstatě celý první stupeň a většinu druhého stupně, ale pak jsem se více skamarádila s jednou mojí spolužačkou, která mě naučila nebát se ukázat, kdo doopravdy jsem. A teď kdyby se na mě někdo podíval, ani v nejbláznivějším snu by ho nenapadlo, že jsem bývala tichá. =D Hlavně učitelé mi pořád říkají, jak jsem se změnila, a že je to příjemně překvapilo. Taky mě to překvapilo. =)
P.S.:Nikdy na konec článku nepiš, že to nikdo nečte, pak mám pocit, že jsem nikdo. =D

3 Betty Betty | Email | Web | 5. december 2013 at 8:19 | React

Niesom si úplne istá. Ja, sama o sebe viem, že som sa veľmi zmenila. Ale som šťastná, nebaví ma byť stále taká istá. Mám aj kamarátky, ktoré sa zmenili, možno mne sa viacej páčilo, keď som boli iní, ale ak sú takto šťastní, nech takí sú. Tvoj najlepší kamarát je pravdepodobne iný človek ako ty. To že ty chceš ostať ako 16 ročná navždy, nemusí znamenať, že to chcú aj ostatný..

Nie som si tiež úplne istá, ako myslíš to, že otázka budúcnosti je pre nich len otázka ako čo máme jesť. Každý má svoj príbeh, a možno to neboli naozaj len noví ľudia, čo ich zmenilo. Dokonca si nemyslím, že by to boli vôbec noví ľudia. Podľa mňa sú to nové situácie, nový život, možno ich niečo alebo niekto zranil. A aj keď ťa bolí, keď povie, že či si pamätáš keď ste... veď všetko nemôže trvať večne. Neviem, možno keby som tvoju situáciu poznala bližšie, rozmýšľala by som inak. Jasné, že tomu lastne vôbec nerozumiem, vravím len to, čo vyplýva z mojej situácie :).

A keďže celkovo píšeš, že neznášaš zmenu a dospievanie, tak potom čisto vidíš, že je to len tebou a v skutočnosti to nie je zlé, teda tak som to pochopila ja :D.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement